Keď dieťa musí zapojiť ruky, oči aj hlavu
Dobrým príkladom je montessori puzzle pre rozvoj priestorového vnímania, pri ktorom dieťa nedostane správne riešenie jedným kliknutím. Dielik musí chytiť, otočiť, prezrieť si jeho tvar, skúsiť ho vložiť a niekedy zistiť, že to jednoducho nejde. Tak ho otočí znova. Práve tento na prvý pohľad obyčajný proces je na fyzických hračkách taký zaujímavý.
Jemná motorika totiž nie je iba pohyb jedného prsta po displeji. Pri manipulácii s predmetmi pracujú prsty, dlaň, úchop, zápästie aj koordinácia oboch rúk. Dieťa zároveň sleduje predmet očami a prepája to, čo vidí, s tým, čo robia jeho ruky.
Pri puzzle musí navyše pochopiť tvar, veľkosť a orientáciu predmetu. Časom už dielik nemusí bezhlavo skúšať zo všetkých strán. Dokáže si lepšie predstaviť, že ho treba otočiť, prevrátiť alebo zasunúť iným smerom. Výskumy skutočne spájajú hranie s puzzle a podobnými priestorovými hračkami s rozvojom priestorového myslenia.
A práve tu je veľký rozdiel medzi fyzickou a digitálnou hrou. Dotyková obrazovka môže mať svoje miesto a môže dieťa tiež niečo naučiť. Nie je však totožná so situáciou, keď dieťa reálny predmet drží, cíti jeho hrany, hmotnosť, odpor a musí ho fyzicky dostať na správne miesto.
Tablet nie je nepriateľ. Len nemá nahradiť skutočný svet
Možno ste už videli tie vtipné videá, kde malé dieťa dostane obrázkovú knihu a namiesto otočenia strany skúsi obrázok dvoma prstami zväčšiť ako na tablete. Je to úsmevné, ale zároveň to veľmi dobre ukazuje, ako rýchlo sa deti učia spôsobu, akým im svet predstavíme.
Digitálne zariadenia nie sú zlé. Dnes sú prirodzenou súčasťou života a pri správnom používaní môžu byť výbornou vzdelávacou pomôckou. Problém nastáva vtedy, keď začnú nahrádzať väčšinu fyzickej hry.
Aj pri zraku je preto rozumnejšie hovoriť o rovnováhe než o zákaze. Odborníci upozorňujú na veľké množstvo práce na blízko a dlhý čas pred obrazovkami, pričom pri prevencii krátkozrakosti u detí sa zdôrazňuje aj dostatok času stráveného vonku. Nie je teda pravda, že tablet automaticky „pokazí oči“, rovnako však nie je rozumné, aby bol pre malé dieťa hlavným spôsobom hry.
Pri klasickej hračke dieťa strieda vzdialenosti pohľadu, sleduje predmet v priestore, pohybuje ním a používa skutočné trojrozmerné prostredie. A práve takýto prirodzený kontakt so svetom by mal zostať dôležitou súčasťou detstva.
Hračka, ktorá nič neurobí za dieťa
Možno práve preto majú drevené puzzle pre deti na učenie hrou stále svoje miesto aj vo svete plnom displejov. Ich najväčšou výhodou paradoxne je, že nič neurobia za dieťa..
Neblikajú. Nezahrajú melódiu po každom správnom kroku. Neukážu dieťaťu šípku, kam má dielik presunúť. Jednoducho čakajú, kým na riešenie príde samo.
A presne vtedy sa z obyčajnej hry stáva učenie bez toho, aby dieťa vôbec vedelo, že sa učí. Skúša, robí chyby, opravuje ich, občas si aj poplače, porovnáva tvary a postupne pochopí systém. Rodič navyše veľmi rýchlo vidí pokrok. Najskôr dieťa potrebuje pomoc pri každom dieliku a o pár týždňov ho otočí správnym smerom samo.
Drevo má zároveň jednu praktickú výhodu, ktorú žiadna aplikácia nenahradí. Kvalitné drevo je pevný materiál, ktorý dobre znáša každodenné chytanie, presúvanie aj občasné pády na zem. Drevené hračky zároveň často nemajú množstvo drobných mechanických alebo elektronických častí, ktoré sa môžu časom pokaziť. Ak je hračka dobre spracovaná a správne ošetrovaná, môže bez problémov slúžiť viacerým deťom a neraz sa posúva aj medzi generáciami. Kvalitne vyrobená hračka dokáže vydržať celé roky. Nezostarne preto, že vyšiel nový operačný systém, nepotrebuje nabíjačku a jej princíp funguje rovnako dnes ako pred desiatkami rokov.
Technológie majú deťom aj rodičom život uľahčovať, nie nahradiť všetko, čo fungovalo dávno pred nimi. Platí tu staré pravidlo o dobrom sluhovi a zlom pánovi. Tablet môže mať svoje miesto. Rovnako však má zmysel nechať dieťa chytiť do ruky kus dreva, chvíľu nad ním premýšľať a s tým malým víťazným výrazom nakoniec zistiť, kam presne patrí.
