10.10.2019 00:05 Dnes tu nebude žiaden príbeh. Ani môj, ani cudzí.
10.10.2019 00:05 Chaim a Sara boli starosvetský pár. On nosil domov peniaze, ona sa starala o všetko ostatné. On bol úspešný podnikateľ, ona dokonalá domáca pani. Bolo to tak roky. Spolu s rečami o tom, že ona vlastne nič nerobí. Len reprezentuje. Nikdy nemali deti a tak to bolo ešte zrejmejšie. Teda jemu.
10.10.2019 00:05 Vypadané vlasy riešia onkologickí pacienti rôzne. Muži šiltovkami, ženy sa spoliehajú viac na parochne, hoci v posledných rokoch si na holé hlavy radšej viažu rôzne šatky a sú aj takí, čo chodia s vyholenou hlavou bez zábran. Alina zvolila baretku.
10.10.2019 00:05 Moni celý život prosil o druhú šancu. Keď ho vyhodili z univerzity, lebo neodovzdával seminárne práce, keď ho do pekla posielali frajerky, keď sa s ním rozviedla žena a jeho syn, ktorý ho pristihol s milenkou, mu zabuchol pred nosom dvere, aj keď mu rodičia povedali, že mu už ďalej nemôžu pomáhať financovať jeho nákladný život.
10.10.2019 00:05 Jeden z najhorších prístupov k onkologickému pacientovi je ten, čo ja nazývam "to nezvládne, lebo je chorý." Niekedy sa demonštruje presne týmito slovami, inokedy zaobalenejšie, zdanlivo empatickejšie či s výrokom "veď ja ti chcem len dobre", o ktorom som už kedysi napísala. Veľa ľudí sa tohto prístupu dopúšťa nevedome a keď ich na to upozorníte, cítia sa dotknuto. Jasné, chcú vám len dobre.
10.10.2019 00:05 Dovrat som nikdy nevidela v inej farbe ako bielej. Od vlasov až po topánky a doplnky. Nikdy som tiež nevidela, že by mala pokrčené oblečenie. Vždy je tip top a tá biela to len posilňuje. Tvár však má vráskavú oveľa viac ako ženy v jej veku. Musí mať aspoň milión vrások. Od miniatúrnych, až po hlboké na čele, aj po stranách. Pri jej vyžehlených šatách vyzerá jej tvár veľmi veľmi pokrčene.
10.10.2019 00:05 Prežívajú rakovinu muži inak ako ženy? Nerada generalizujem a tak budem písať o tom, ako to je v našej skupine. Nie je to žiadna vedecká štúdia a môj záver ovplyvňuje aj to, že je založený len na pozorovaní a tom, čo na seba kto prezradil. Terapeutická skupina je tak trochu ako Facebook. Aj tu si ľudia vyberajú, čo o sebe prezradia. Čiže prežívajú rakovinu muži inak ako ženy? Áno, prežívajú. V našej skupine určite.
10.10.2019 00:05 "Keď som bola chorá, bývala som šťastnejšia," povedala mi jedna bývalá spolupacientka, keď sme sa náhodou stretli na ulici. Moja prvá, vnútorná reakcia bola, že som niečo prepočula alebo zle pochopila. Zopakovala mi to ešte raz. Hoci som tušila, čo mi povie, chcela som to počuť od nej.
10.10.2019 00:05 Afrín je ako jedna z mála v našej skupine takmer permanentne hospitalizovaná. Nie je až v takom zlom zdravotnom stave, liečbu tiež nemá počas týždňa veľmi nahustenú a má aj domáce zázemie, ktoré je potrebné na asistenciu chorému aj pre jeho celkovú psychickú pohodu.
10.10.2019 00:05 Minule som bola v nemocničnej knižnici. Chodím si tam čítať anglické časopisy, keď mam prestávku medzi terapiami. S knihovníčkou sme staré známe. Čítame rady a máme rady rovnaké knihy. Tak som sa jej pýtala, čo čítajú onkologickí pacienti, čo si vyberajú, či si myslí, že choroba má na ich výber vplyv.
10.10.2019 00:05 Marina odmalička milovala klavír. Ako mimoriadny talent ju prijali na konzervatórium už ako osemročnú. Nemala poriadne detstvo, lebo jej rodičia si zaumienili, že bude koncertnou pianistkou. Nemala ešte ani dvadsať a vystupovala s poprednými sovietskymi orchestrami. Netrvalo to ale dlho. Sovietsky zväz sa rozpadol a Marina sa s rodičmi presťahovala do Izraela.
10.10.2019 00:05 Tal v partii hovorila, že o nohu prišla pri nehode na motorke. Nosila koženné oblečenie a tričko s nápisom Divokosť v srdci. To, že jej nohu od kolena v puberte amputovali kvôli osteosarkómu sa jej nezdalo dostatočne "cool". Veľmi chcela zapadnúť medzi motorkárov. S amputovanou nohou vyzerala ako pirátka ciest, ako niekto, kto poriadne riskoval a potom mal odvahu znovu sadnúť na motorku. Jednoducho ako niekto, kto má divokosť v srdci.
10.10.2019 00:05 V istom momente sa moja choroba prehupla do fázy, keď je dobrých dní menej. Alebo inak. Stojí ma oveľa viac síl mať dobrý deň ako kedykoľvek predtým. Alebo ešte takto: obdobia, keď mi je dobre sa skracujú a sú menej časté. Niekedy je to dokonca tak, že sa mi zdá, že mi je sústavne zle.
10.10.2019 00:05 V škole mojej dcéry nevedeli o tom, že som chorá. Rozhodli sme sa ešte minulý rok, že o tom nepovieme ani jej triednej. Nechceli sme, aby Ruth všetci ľutovali a prípadne jej poľavovali len pre to, že má chorú mamu. Lebo to sa medzi ľuďmi dosť vyskytuje. Už mi aj narástli vlasy, pribrala som na únosnú mieru a nenosila som obviazané ruky, aby som zakrývala modriny od kanýl. Všetko hralo v náš prospech. Až do včera.
10.10.2019 00:05 Vzťahy onkologického pacienta prejdú veľkými skúškami aj zmenami. Už som v tomto blogu písala, čo rakovina narobí s manželstvom, rodičovstvom, vzťahmi v najbližšej rodine či priateľstvami. Premeny, vrcholy aj pády ale zasahujú aj vzťahy s tými, čo sú na tom rovnako ako chorý. Aj medzi spolupacientmi nájdete citových vydieračov, zbabelcov, vyslovených chrapúňov, ale aj takých, čo by vám dali posledné a ktorých empatia a trpezlivosť je až nadpozemská.
